Friday, April 28, 2017

Kim Hiorthøy




Blog upadá, ale Kim Hiorthøy robí výbornú hudbu stále. Ako hovorieva Daniel Baláž, do skoku aj do ucha. Wunderbar!

Friday, July 22, 2016

O krajine, ktorú prehliadam


Minulý víkend som trávil doma. Podľa mňa na severe, podľa niektorých na východe... čo len chcete, (už mi na tom) nezáleží. Pršať začalo v sobotu ráno, prestalo v nedeľu večer. Veľmi ideálne počasie, pokiaľ si jeden prichystá kôpku knižiek a spokojne si obuje vlnené ponožky na znak úcty studenému frontu, ktorý sa práve presúva republikou. Menej ideálne počasie, ak bol práve tento jeden víkend vyhradený na Tatry, na opekanie klobások na záhrade a na dišputovanie pri pive, pri ohni, neskoro do noci s frajersky rozopnutou flanelkou.

Keď prší veľmi veľa, akože ten minulý víkend veľmi veľa pršalo, zdajú sa byť Tatry zamknuté. Iste, bársčo sa dá aj v daždi, ale už to toľko neláka a zostať na podhorí, no tak to už je skoro ako ísť sa pozrieť na kopce za domom. Ale tak naozaj za domom, za humnami, do krajiny za dedinou.

Nie tak dávno, na začiatku archištúdii, som bol presvedčený, že kopce menšie ako Tatry sú nezáživné, v ktoromkoľvek ohľade menej. Málo exponované = nudné, hodné hubárčenia, to možno. Dívajúc sa z Popradu na Západné, dokonca aj tie sa mi dlho zdali len ako také malinké sesternice pre menej skúsených.

No a teraz na pomedzí Slovenského raja a Nízkych Tatier, s výhľadom na Kozie chrbty - a aj to len pomedzi kvapôčky vody, bežím dolinami a kopcami bez mena, nadšený krajinou, ktorú bežne prehliadam. Vyčítam si to. Viac sa však sústredím na atmosféru, ktorej sa mi dostáva, a v ktorej aj les bez stromov má isté čaro. Ešte stále prší, vyhýbať sa kalužiam a premočeným steblám tráv už nemá význam. Každú chvíľu však má význam zastaviť sa v čučoriedkových poliach. A žrať: veľké tmavomodré šťavnaté sladké bobule tých najlepších lesných plodov (ale len kým nedozrejú brusinky). Premýšľam, čo mi tu, v kopcoch bez mena, vlastne chýba. Tréning výborný, prevýšania akurát, čučoriedok koľko len chcem a všetko prístupné do hodiny z obývačky. Nadšenie vs. exponované chodníky 1:0.

Tak si vravím, že upršané víkendy sú niekedy veľmi fajn, a dokonca aj vtedy, keď nie sú vyhradené na knižky, ale z akejsi vnútornej potreby práve na hory. I navzdory počasiu.

Mapička > https://www.strava.com/activities/644374055


Žiadne strachy, samozrejme, že na vyváženie mám aj B. Je mi jasné, že lesy v takejto krajine sú predovšetkým hospodárskymi lesmi a je to tak dobre. Trochu mi ale vadí spôsob, akým sa toto hospodárenie prezentuje. Po nejednej kalamite hromada príležitostí na veľkú ťažbu, miesto chodníkov a cestičiek cesty alebo rovno zničené cesty, všade viditeľná erózia, voda z lesov (resp. jeho pozostatkov) bez zachytávania tečúca rovno do doliny. Neviem ako to všetko robiť inak, ale toto sa mi namôjdušu nezdá, už len kvôli nezriedkavej arogancii takpovediac lesníkov nie.

Wednesday, July 6, 2016

Agresivita

S každým výletom na civilizovanejšie miesta , resp. s každým návratom späť domov som znepokojený, čo je u nás štandartné alebo, bojím sa povedať, normálne.

Denne jazdím po Bratislave na bicykli a takmer aj denne sa cítim byť ohrozený: agresívnou jazdou, porušovaním predpisov, niekedy dokonca pomáhať-a-chrániť-policajnými autami, lebo aj policajti sú len ľudia, alebo napokon aj vlastnou gurážou, keď sa presviedčam, že veď vlastne je to dobre, len treba byť furt v strehu. Iste, vie to byť horšie, a bárskde aj je, ale utešovať sa ja takto nechcem. Celé štósy komentárov k arogancii na cestách už sú na svete, celá armáda napálených už povedala to isté, čo sa teraz chystám ja.

Ale fakt ma to serie.

Chcem ráno normálne odísť na bicykli z domu, vychutnať si akúsi náhradku regulérneho pohybu. Elementárna vec, nenásytne si užiť mesto a pokojne aj s ranným zhonom, ktorý zdravo nabudí dobre si rozbehnúť deň. Lenže miesto toho pocit, že mi je polovica premávky čosi dlžná. Zavadziam, aj keď idem rovnako rýchlo. Bicykel holt asi pôsobí slabo, v kontraste premnožených SUV až primoc útlo, málo svalnato.

Dívam sa tu i tam za okienko áut a vidím namosúrené tváre - pomerne nezriedka. Pri brzdení počujem to najperojatívnejšie, čo jazyk ponúka, + narážky na pohlavie, vek, veľkosť (auta), komentár k ŠPZtke, prípadne rovno Ty Maďar!

Hanbím sa.

Bonus: príhoda s policajnou hliadkou:
Boli sme na bicykloch v letnom kine v Líščom údolí a k filmu sme si dali pivečko. Cestou späť nám vyhladlo, a keďže dobrý bratwurstik v meste ešte neponúkajú, dali sme na pol ceste domov kebab. Nasadli sme späť na bicykle, po 2min nás predbieha policajné auto, podozrivo pomaly. Vravím, radšej na chvíľu zastavme, predsalen tam nejaká stotina promüle mohla ostať. Pauza a ako pokračujeme, bum, červená placačka a úvodné slovo, že v poslednej dobe je veľa nehôd s cyklistami, preto, prosím, ráčte fúkať. Na gut, za všetko pravdepodobne môže alkohol v krvi cyklistu. Z trojice vracajúcej sa z letného kina (po väčšine cyklochodníkom) všetci na úrovni 0,0drobné. Iste, nulová tolerancia, ale božeochráň je pri fúkaní tak malé čislo asi spochybniteľné, s kebabom v ústach tobôž.
Lenže - jednému z nás nefungovalo predné svetlo, ja som si zabudol zapnúť zadné a inak nepovinnú prilbu som mal iba ja. Všetko bez komentára, bez doporučenia. Taká blbosť, len som to od polície tak veľmi striehnucej na bezpečnosť cyklistov asi čakal.

Sunday, July 3, 2016

Ostatný mesiac

Finiš pred obhajobami 

Jedno z najpríjemnejších období v roku. Budíček, raňajky s N a FM4, lepenie modelov s *, uvariť jednoduchý obed (ale vždy s ambíciou chutný obed), lepenie modelov, ľahúčky tréning nad Bratislavou, uvariť málinko komplikovanejší obed (s ambíciou majstrovské dielo), lepenie modelov, knižka a bum, spánok. Takto dookola asi 10 dní. * (z celej hromady dobrôt vyberám: Me and My Drummer, OK KID s ich novým albumom Zwei, Frittenbude, Moderat, mixy na Soundcloude od PHM, Fink s novou doskou, Nonkeen...)

Obhajoby

Prebehli. Neboli nepríjemne, lež ani nijak výnimočne zaujímavé, a už tobôž nie sentimentálne (deň pred obhajobami mi napadlo, či náhodou nebudú :) ). Vlastne konečne posledné. Obhajoby na našej škole ma, žial (jedno z najväčších žial) zakaždým skôr mrzeli... že to celé nebolo inak. Akýmkoľvek spôsobom záživnejšie, pútavejšie pre obe strany, svižnejšie, edukatívnejšie - tiež pre obe strany. Na obhajobách tohto 'nášho typu' sa toho síce veľa povie, no väčšina tých informácií sú zaťažujúce fakty, normy, ne-možnosti, páči/nepáči. Málo debaty potrebnej k premýšľaniu, málo argumentov. Tak nejak to bolo aj na posledných obhajobách. Pravda, so štátnicovou atmosférou policajnej stanice (ľudia ale vravia, že to je normálne, takže žiadne strachy). 5 členná komisia, 1 študent, publikum ø. Vraj lebo stres.

Prázdniny

Nateraz posledné študijné voľno. 5 pekných dní pod labelom vinohradnícka oblasť Slovácko, v druhej časti tatranské leto na rodnej hrude. K tomu druhému poznatok z úradu práce: áno, tieto miesta sú asi zámerné škaredé, inak si neviem vysvetliť pomerne nové, no takmer kompletne nepríjemné priestory v susedstve autoservisov a klampiarskych dielni. Na nezamestnanosť to však očividne vplyv aj tak nemá. 

Práca

Verejné priestory, krajina. To by ma malo ma bude najbližšie obdobie zaujímať predovšetkým. 

Promócie

Udalosť, na ktorej treba dať najavo emócie, ale s tým ja mám asi problém. Nie že by som nechcel, holt mi to nejde. Byť natešený, zbytočne nepremýšľať a vískať sa k promóciam hodí, rovnako tak uvedomiť si, že sa niečo podarilo. Mnohí moji spolužiaci to vedia, trochu im to závidím. 
Z celých promócii mi prišla najsmiešnejšia fun-zone s veľkoplošnou obrazovkou (už len to slovo) vo foyer fakulty. Pre tých, čo sa nevzmestili do auly (lebo lístky sa predávali ako hot cookies).

Nemčina

Od apríla sa (znovu) učím jazyk. Napríklad aj preto, aby som lepšie rozumel textom výberavého elektropunku aus Deutschland. Bojujem ale s vlastnou dôslednosťou, a ešte stále si myslím, že času je dosť, len ho netreba premrhať. S pravidelnosťou pri učení mi pomáha Goethe Institut - skvelý projekt. Z hesla Sprache. Kultur. Deutschland. je najlepšia knižnica na prízemí. Krásne knižky, učebnice, magazíny, komiksy, hry, ipady. Celé dobré. Knižnice majú byť presne takto motivačné.

Beh

Snažím sa dostať do švungu, lebo na konci leta máme s Mišom v okolí Seattlu naplánované nejaké nahánačky a ja by som nechcel zažiť tú potupu, že by ma IT brat prešťal :) Ale po pravde, ako som si po obhajobách obul bežečky a bol otestovať aktuálny stav môjho kardia, ukázalo sa, že uhrať v auguste čo i len remízu nebude málo. Každopádne sa na west coast teším!

Tour de France

Toto bude problém. Sledovať etapy a venovať sa povinnostiam. Cyklistika je strašne zaujímavá a krajina najbližsích troch týždňov absolútne ľúbivá. Plus nutkanie: nasadnúť na bicykel, šporiť na nový bicykel, tváriť sa, že si vyberám nový bicykel, plánovať trasu s novým bicyklom, ktorý nebude. Všetko náročné na čas aj predstavy.


Od sestry a švagra som k promóciam dostal karabínku, reku aby som sa v živote uchytil. Vtipní moravskí slováci.

Friday, May 27, 2016

Tieto dni...

...pokračujem so životom v mierke 1:100. Malé domy, malá mierka, malé starosti. 
Je to veľká pohoda si po týždňoch klikania lepiť modely. 

A pomaly už sa aj črtá výsledok. Pomaly.


Dom na križovatke


Pozorovateľňa mokradí už aj s terénom násypu. Podobný náznak terénu bude mať každý dom fotografie okolia k dopovedaniu atmosféry


Friday, May 13, 2016

Neštastie v mierke 1:100 / nehoda není náhoda

✝ piatok, 13. mája 2016


Keď ktosi podpalí dom na kopci, lebo ten dom mu nesedí do jeho predstavy o charaktere krajiny, je to hrubé, sprosté, primitívne atp. Ale povedzme, že tomu nešťastníkovi nenapadlo nijaké iné riešenie, ako riešiť svoj nesúhlas s dianím okolo.

Ale podpáliť (si) dom ktorý ešte ani nie je hotový, a aj to len v mierke 1:100... To je veru deň blbec.

Žeravou gulou to rozhľadňa nad Veľkou schytala pri premiestňovaní rezačky na polystyrén. Kábel od Proxxonu sa zavadil o rozhľadňu a chudinu, švaclo ju rovno do horiacej sviečky na stole.
Vo veži v tom čase, božeochráň, nik nebol.

Wednesday, May 4, 2016

Pozorovateľňa

Mokrade na západe sú ako škaredé káčatko. Dlho sme nimi opovrhovali, snažili sa ich zničiť (chemicky vysušiť, zasypať odpadom, na pilótach na nich postaviť sídlisko...), nechať zarásť. Ani dnes nemajú svoju budúcnosť istú, avšak prítomnosť ľudí ako p. Šácha akoby nad nimi držala ochrannú ruku. 



Aby však o zvyšky vzácnej krajiny začali javiť záujem predovšetkým miestni, navrhujem pozorovateľňu - subtilný dom na násype, ako impulz k premýšľaniu, čo s popradským rašeliniskom. Reverzibilná stavba, ktorá chce pôsobiť trochu zraniteľne, presne tak ako samotná mokraď. A popri tom ponúknuť výhľad a možnosť sa o vzácnom území niečo naučiť.
Vychádzam z presvedčenia, že čím viac sa územie stane viditeľnejším a prístupnejším, tým väčšmi bude ušetrené od zásahov, ktoré ho za ostatné desaťročia skoro zahubili. Ideálne by bolo prísť do kontaktu s mokraďami a vodou čo najbližšie, no pokusy o náučný chodník skrz močiarom vraj stroskotali na zložitých majetkových vzťahoch. Preto 'len' pavilón s nadhľadom, čosi ako prvý citlivý zásah, ktorý osloví k ďaľším...

To všetko už len preto, že mokrade majú zvláštne čaro. Magické, plné rešpektu, krásne.